Poznámka autorky: hviezdičkou na konci a na začiatku nejakého slova, vety budem označovať niečo, čo sa deje mimo rozprávania hrdinky, alebo sú to poznámky o okolí, čase alebo priestore, aby ste si to vedeli bližšie predstaviť. Napríklad ak je v texte napísané *TRESK* znamená to, že niečo niekde buchlo a ona zatiaľ nevie, čo to je.
Volám sa Taylor Moregan. Mám 18 rokov, ale už len dve dni. O dve dni ma čaká sladká 19stka. Tak strašne sa teším. Mám ešte mladšiu sestričku. Volá sa Tracey a má 7 rokov. Žijeme len s otcom. Matka zomrela, keď sa narodila Tracey. Vraj komplikácie pri pôrode. Otec je policajt, ale momentálne vo výslužbe. Je chorý a my potrebujeme peniaze. Pracujem asi v troch kaviarňach, aby som pre nás niečo zarobila. Mojim snom je však stať sa policajtkou, alebo tajnou agentkou. Chcela som ísť študovať na policajnú akadémiu, ale otec ochorel, takže z toho nič nebolo. Otcovi kolegovia hovoria, že je to škoda. Chceli sa mi dokonca poskladať na školné, ale ja som to odmietla. Vravia, že by som pre políciu bola veľkým prínosom. Vraj je výnimočné, keď 17 ročné dievča získa čierny pás v karate. Áno. To som ja. Asi je vám jasné, prečo nemám chalana. Všetci sa ma totiž boja. Čo ešte o sebe povedať. Okrem bojových umení zbožňujem tiež hru na gitaru a spev. Túto časť som zdedila po mame. A nie som jediná. Tracey sa učila hrať na klavír a gitaru v hudobnej škole ale museli sme to skončiť kvôli nedostatku peňazí. Bola z toho smutná, ale chápe, čo sa deje. Trochu ju na gitaru učím, keďže mám svoju ale s klavírom jej veľmi nepomôžem, keďže ho doma nemáme. *TRESK* V kuchyni niečo buchlo. Idem sa tam pozrieť.
Zbehla som dolu do kuchyne. Pohľad, čo sa mi naskytol ma na chvíľu paralyzoval. Otec ležal na zemi bez známok života. Rýchlo som vzala telefón a vyťukala pohotovosť. Druhou rukou som otcovi nahmatala pulz. Ešte žije. Vydýchla som si. Zrazu som za sebou počula vzlyky. Bola to Tracey.
"Čo-čo je ockovi?" pýtala sa. Plakala, až sa zajakávala.
"Neboj sa. Ocko bude v poriadku. Bež k dverám a keď budeš vidieť ujov z nemocnice, tak ich zavolaj sem," nakázala som jej. Ona sa s plačom rozbehla k dverám. Sanitka tu bola po chvíli. Vzali otca do nemocnice. Ja som vzala otcove auto a spolu s Tracey sme šli za nimi. Z nemocnice som zavolala otcovmu kolegovi a jeho najlepšiemu kamarátovi Joshovi. Bol v nemocnici bleskovo rýchlo. Povedal, že bol práve na ceste k nám, lebo má vraj pre mňa zaujímavú prácu. To som teda zvedavá. Ale teraz ma hlavne zaujíma otcov stav. Prišiel k nám doktor.
"Čo je s otcom?" spýtala som sa.
"Prekonal infarkt," odpovedal mi doktor.
"Ale, to je už druhý," povedala som.
"Viem a preto je to vážne. Musí tu ostať," povedal doktor.
"Ani sa mu neopovážte navrhnúť podpísať reverz!" povedala som doktorovi výhražne.
"Neboj sa, Taylor. Druhýkrát už tú istú chybu neurobím," povedal mi z úsmevom.
"Teraz ale choďte obe domov. Vidieť ho aj tak budete môcť až zajtra," povedal.
"Dobre. Ďakujeme za všetko," povedala som.
"Poď Tracey. Počula si. Ocko bude v poriadku," povedala som jej.
"Josh? Akú prácu si to pre mňa mal?" spýtala som sa.
"Môžeme sa o tom porozprávať u teba? Je to dosť tajná záležitosť," povedal. Trochu som sa zľakla, keď to povedal.
"Odveziem vás domov," povedal.
"A čo bude s autom?" spýtala som sa.
"Vieš čo, tak pôjdeme tvojim a ja sa potom pešo vrátim sem po svoje auto," povedal.
"Dobre." povedala som. Tak sme šli domov. *Aby ste mali pojem o čase. Tento dej sa odohráva okolo desiatej večer.* Keď sme tam prišli uložila som Tracey spať a spravila Joshovi a sebe čaj. Boli sme v obývačke.
"Tak čo to bol za návrh?" spýtala som sa.
"Robila by si bodygardku jednej chlapčenskej skupine. Samozrejme, bola by si v utajení. Bývala by si u nich a dávala na nich pozor a oni by o ničom nevedeli. Stále viac zdrhajú bez ochranky a potom sú z toho problémy a tak by boli stále pod ochranov a ani by o tom nevedeli. Len sa s nimi budeš musieť spriateliť." vysvetlil mi Josh.
"O akú skupinu ide?" spýtala som sa.
"One direction." povedal. Myslela som že odpadnem, Výraz na mojej tvári sa nezmenil, ale moje vnútro kričalo radosťou. Ja a stretnúť sa s One Direction? Splnený sen. A ja by som mala bývať s nimi. A ešte ich aj chrániť pred nebezpečenstvom. Čo by za toto dali iné baby.
"Príjmam." povedala som pokojne. "Koľko?" spýtala som sa. Chápavo sa na mňa usmial.
"Predbežný návrh bol 300libier na deň." odpovedal.
"Kedy mám začať?" spýtala som sa.
"Zajtra. Nechcem byť hnusný, ale terajší stav tvojho otca nám umožní ľahšie ťa dostať do domu. Budeš dievča, čo potrebuje pomoc. Zranená, ubolená a s mladšou sestrou na krku. Uvidíš, že to bude ľahučké." povedal povzbudivo. Len som prikývla.
"Dobre. Tak ja už pôjdem. Zajtra na obed buďte zbalené. Prídem po vás a pôjdeme za ich manažérom. S tým sa potom dohodneš na postupe, zmluve a peniazoch a aj na všetkom ostatnom." povedal.
"Dobre. Ešte raz ďakujem." povedala som a objala ho. Vyprevadila som ho a potom som z úsmevom zaľahla do postele. Po chvíľke som zaspala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára