Som tvoj anjel strážny! Part 37

Title: Som tvoj anjel strážny

By: Beatrix Pinekely

Part 37 - I lost him...

Pohľad Tay
"A čo ste vy dvaja zistili?" zmenil tému rozhovoru Louis. Podala som mu obrázok z ultrazvuku.
"Fajn. A čo tam mám vidieť?" spýtal sa.
"No predsa bábo, pozri..." začala som mu ukazovať, ale nevedela som ho zrazu ani ja nájsť.
"Harry..." zakňučala som na neho. On bez problémov našiel to malé. Cítila som sa hrozne. Stratila som vlastné dieťa. Chalani potom museli ísť za Paulom. Šla som k sebe do izby. Sadla som si na posteľ a obzerala si tú fotku. Znova som to stratila. Znova som na nej nevedela nájsť moje bábo. Rozplakala som sa.
"Zlatko čo je?" ozvalo sa od dverí. Bol tam Harry a ustarane sa na mňa pozeral.
"Zase som ho stratila," šepla som smutne.
"Ale zlatko," zasmial sa Harry, "ty sa až príliš snažíš ho vidieť. Nehľadaj ho, len sa na tu fotku pozri," povedal a objal ma. Mal pravdu, keď som prestala usilovne hľadať, tak som ho našla.
"Tu, že?" spýtala som sa.
"No vidíš, hovoril som ti," zasmial sa Harry.
"Bojím sa Harry. Čo ak nebudem dobrá mama?" spýtala som sa.
"Čo ťa to nepadlo? Na také niečo ani nemysli. Ty budeš najlepšia mamina na svete," povedal.
"Myslíš?" spýtala som sa, "určite zlatko. Nemysli na nič také! Ty budeš určite úžasná," zasmial sa. Objal ma. Uložila som sa mu v náručí. Hladkal ma po vlasoch. Neviem prečo, ale uspávalo ma to. Harry si to tiež všimol. Usmial sa.
"Pospi si zlatko, zobudím ťa, keď budeme musieť ísť do arény," šepol a pobozkal ma do vlasov. Naďalej ma hladkal po vlasoch a ja som sa pomaly pobrala do ríše snov...

...Bola som na nejakej lúke, bola prekrásna veľká. Zrazu sa pri mne objavil môj otec.
"OCI!" vykríkla som a objala ho.
"Hádaj čo. Budeš mať vnúčika," zasmiala som sa.
"To som rád, dcérka. Sľúb mi, že na seba dáte s Tracey pozor," povedal otec.
"Ale veď oci. Veď o Tracey sa staráš ty. Vieš, že je nebezpečné, aby bola so mnou, mohlo by sa jej niečo stať," hovorila som.
"Musíš sa o ňu postarať, dcérka," povedal mi otec, "ja už musím odísť," dodal.
"Kam by si šiel?" spýtala som sa.
"Tam hore, za vašou mamou. Už prišiel môj čas," povedal.
"Nie oci. Nie! Ty nesmieš odísť! Nesmieš nás tu nechať samé! Nesmieš, počuješ?" hovorila som a do oči sa mi tisli slzy.
"Musím dcérka, už prišiel môj čas. Ver, že by som chcel ostať s vami. O to viac kvôli tomu malému, ale ja musím odísť, aby ono mohlo prísť na svet. Odchádzam, aby tento prcek mal na svete miesto," povedal a pohladil ma po bruchu.
"Zbohom dcérka," povedal a pobozkal ma do vlasov. Potom sa vyparil, akoby bol nejaký duch...

"Nie!" zvrieskla som a nadvihla sa na posteli. Po tvári sa mi kotúľali slzy.
"Miláčik pokojne," objal ma Harry.
"Ja... snívalo sa mi, že sa so mnou ocko prišiel rozlúčiť. Že odišiel, že zomrel," plakala som.
"Pokojne zlatko. Upokoj sa." šepkal mi.
"Musím zavolať otcovi, či je v poriadku," povedala som rozhodne.
"Počkaj zlatko. Musím ti niečo povedať," povedal mi. V jeho očiach som videla smútok, strach, ale ešte niečo... bol to súcit?


Pohľad Harry
Taylor spala. Začal jej zvoniť mobil. Bol to Kiowa. Zdvihol som.
"Ahoj Kiowa. Tu je Harry," povedal som.
"Ahoj, kde je Tay? Potrebujem s ňou hovoriť," povedal. Znel veľmi nervózne.
"Pozri Tay teraz spí, nebudem ju budiť. Povedz to mne, ja jej to odkážem," povedal som mu.
"No vieš je to dosť delikátna záležitosť, Tay bude musieť byť dosť silná," povedal.
"O to skôr chcem vedieť o čo ide. Pozri Tay je tehotná a každé rozrušenie jej a malému len ublížiť," povedal som.
"Aha. Tak gratulujem. A je mi strašne ľúto, čo ti teraz musím oznámiť," povedal Kiowa.
"No tak už hovor," súril som ho.
"Ide o Taylorinho otca. Mal ďalší infarkt," povedal Kiowa.
"Bože? Ako sa má?" spýtal som sa.
"On,... neprežil to. Už sa ho nepodarilo zachrániť," povedal Kiowa.
"A čo bude s Tracey?" spýtal som sa.
"Zatiaľ ju mám u seba, ale ja o pár dni odlietam do Ameriky," povedal.
"Neboj sa. Nejako to zariadim. Ako to znáša?" spýtal som sa.
"Dosť zle. Bola pri tom, keď skolaboval. Celý čas len plače a volá otca, alebo Tay," povedal.
"Dobre. Zajtra sme tam. Nemôžeme zrušiť koncert a Tay samu odísť nenechám, nebudem riskovať, že sa jej alebo bábu niečo stane," povedal som.
"Dobre. Tak sa uvidíme zajtra," povedal.
"Zajtra," zopakoval som, potom zložil. Tay ešte stále pokojne spala. Šiel som za ostatnými oznámiť im, čo sa deje.
"Chalani, dievčatá, počúvajte ma. Tay teraz bude potrebovať silnú oporu. Pred chvíľkou som volal s Kiowom. Jej otec mál ďalši infarkt," povedal som.
"Ako mu je?" skočil mi do reči Louis.
"Už dobre. Už je tam hore," povedal som smutne.
"Bože. Chudáčik Tay. Idem k nej," povedala Dan.
"Nie, ona o tom ešte nevie. Teraz spí. Nevie, že som volal s Kiowom. Ešte nevie absolútne nič," povedal som.
"Povedal som vám to len preto, aby ste mi pomohli, keď sa to dozvie, bude na dne," povedal som.
"Samozrejme, že vám pomôžeme," povedala Dan.
"Dobre. Idem k nej. Môže sa hocikedy zobudiť," povedal som a šiel späť do jej izby. Ešte stále spala. Sadol som si na posteľ vedľa nej a pozoroval ju, Jej úsmev na tvári sa zrazu zmenil. Zosmutnela, akoby cítila, že sa niečo deje. Zrazu sa začala metať.
"Nie!" zvrieskla a nadvihla sa na posteli. Po tvári sa jej kotúľali slzy.
"Miláčik pokojne," objal som ju.
"Ja... snívalo sa mi, že sa so mnou ocko prišiel rozlúčiť. Že odišiel, že zomrel," plakala.
"Pokojne zlakto. Upokoj sa," šepkal som, "musím zavolať otcovi, či je v poriadku," povedala rozhodne a a snažila sa dostať z môjho objatia.
"Počkaj zlatko. Musím ti niečo povedať," povedal som jej. Zadívala sa mi do očí. Skúmala ma pohľadom. Zhlboka som sa nadýchol.
"Tay..."