Ako ľahko sa človek zamiluje? Strašne ľahko. Niekomu stačí jeden pohľad, niekomu jeden úsmev. Hovorí sa tomu láska na prvý pohľad. Neveril som v ňu, až kým som ju sám nepocítil. Keď som ju zbadal, zabudol som dýchať. Keď sa usmiala, dostala ma na kolená. Prvý, no rozhodne nie posledný krát. Bola trochu plachá. Síce sme sa stretli v bare, no na prvý pohľad bolo jasné, že na takéto miesta nechodí. Na rozdiel od svojich kamarátok, ktoré boli viac vyzlečené, ako oblečené, ona mala na sebe čierne šaty, červenú huňatú bundičku a červené topánky na podpätku. (outfit) Mala v neistý krok. Hneď mi bolo jasné, že toto je converskové dievča. Jej hnedé vlasy mala rozpustené, niekoľko pramienkov voľne viselo cez plecia dopredu. Niečo povedala svojim kamarátkam a potom sa pobrala k baru. Sadla si o pár stoličiek ďalej. Zamračil som sa. Aj vedľa mňa bolo miesto. Prečo neprišla sem? Presunul som sa teda ja k nej. Dlho sme sa rozprávali, no keď som chcel jej číslo, odbila ma, že si ju zajtra aj tak nebudem pamätať, tak načo. Priznávam, bol som už trochu v nálade, ale na ňu by som nezabudol, ani keby som bol úplne namol. Potom, asi o týždeň som ju stretol v parku. Sedela pod stromom v krátkych nohaviciach a bielom tričku s Mickymouseom. (outfit) Jej vlasy mali nový otieň a boli ešte krajšie, ako pred tým. Na ušiach mala slúchadlá a v rukách knihu. Opretá hlavou o strom pozorne čítala zahĺbená do príbehu. Sústredila sa na tú knihu tak, akoby sa bála, že jej tie písmenká o chvíľu utečú a ona sa nikdy nedozvie zvyšok príbehu. Pozval som ju von. S úsmevom to priala. Odvtedy sme boli nerozlučná dvojica. Dvaja zamilovaný blázni, čo sa dívajú na svet cez ružové okuliare. Myslel som, že viac ju už milovať nedokážem. Myslel som si, že toto je ozajstná láska. Lenže nebola. Ozajstná láska je, keď pri niekom si aj v tom najhoršom. Jedného dňa nám, zamilovaným bláznom, ružové okuliare vzali. Začala ma od seba odháňať a ja som nechápal prečo. Keď pochopila, že ju len tak neopustím, priznala sa. Deň čo deň, týždeň čo týždeň som sa díval, ako prichádza o svoje krásne vlasy. Z jej vlasmi odchádzala aj tá detská hravosť z jej tváre. Boli sme zničený, boli sme na kolenách, ale nevzdávali sme sa. Chcel som sa dať ostrihať dohola. Moje vlasy mi vadili. Bol by som radšej, keby ich mala ona. Keď som to navrhol, zakázala mi to. Vraj ak to robím, odíde a už ju neuvidím. Bola závislá na mojich vlasoch. Vždy keď mohla, hrala sa s nimi. Vedel som, že naša láska už nemôže byť silnejšia. Znova som kľačal na kolenách.Požiadal som ju o ruku. Šokoval som ju tým, no o odpovedi ani chvíľku neváhala. Začali sme plánovať svadbu. Bolo to asi štyri mesiace pred svadbou. Boli sme u jej lekára, vraj pre nás má nejaké správy.
"Nateraz sme nad chorobou vyhrali," povedal doktor a to bol pre nás najšťastnejší deň na svete. Znova jej začali rásť vlasy. Vyzeralo to tak, že na svadbe zrejme ani nebude musieť mať parochňu. Bola šťastná a ja tiež. Prípravy na svadbu pokračovali. Začali sme rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad deťmi a tak... Začali sme vyberať mená. mali sme spísaný zoznam 5 dievčenských a 5 chlapčenských mien. Nakoniec sa vybralo Wihayla a Niall. Obe mena si presadila ona. Keď som videl, ako jej žiarili oči, keď tie dve mená vyslovila, nedokázal som protestovať. Nie, nebola tehotná, ale už sme s tým nechceli čakať. Nechali sme to náhode. Keď to príde, bude to v ten správny čas. Dve dni pred svadbou sme stáli v našej izbe. Práve sa obliekla a obzerala sa v zrkadle. Ja som ju objal zozadu okolo pásu. Bola tak bledá.
"Zlatko, si v poriadku?" spýtal som sa.
"Áno, som... Len... len som asi niečo zjedla, čo mi nesadlo. Trošku sa mi dvíha žalúdok," šepla.
"Poď si radšej ľahnúť. Dnešnú generálku zrušíme. Aj tak je generálka zbytočná. Hádam ešte vieme povedať jednoduché áno pri oltári," povedal som jej.
"Ale..."
"Pšššššt! Neprotestuj!" povedal som. Vzdychla si. Vykrútila sa z môjho objatia a vykročila k posteli. Spravila pár krokov, zrazu len padla na zem. Teda skoro, našťastie som ju zachytil. Vystrašene som sa díval na jej ochabnuté telo v svojom náručí. Nesmie odísť... Nie teraz, tesne pred svadbou...
...A tak tu teraz sedím, v nemocničnej čakárni, čakám, čo mi lekári povedia a spomínam. Nechcem o ňu prísť. Milujem ju. Ona ešte nesmie odísť. Ešte nie. Nesplnila si ešte všetky sny. Čo jej sen o veľkej svadbe. Alebo o Wihayle a Niallovi?
"Pán Tomlinson?" oslovil ma niekto. Zdvihol som hlavu k lekárovi.
"Áno..." šepnem v očakávaní nejakej hroznej správy. Doktor sa usmeje.
"Môžete ísť za ňou," povie dotkor.
"Ale,... čo jej je?" pýtam sa.
"To vám už povie ona," odpovie lekár a odchádza. Rýchlo sa ponáhľam do jej izby. Leží na posteli, no už nie je taká bledá. Na tvári jemný úsmev, ktorý sa ešte rozšíri, keď vojdem do izby.
"Vystrašila si ma," šepnem.
"Už mi je dobre, neboj," šepne Aria, "a bozk nedostanem?" spýta sa smutne. Pobozkám ju.
"Ale čo ti je?" pýtam sa.
"Čo by si chcel radšej? Wihaylu, alebo Nialla?" spýta sa s úsmevom. Najprv mi nedochádzalo, prečo sa to pýta teraz.
"Snáď ti sedím na kábli, alebo čo?" spýta sa so smiechom. Až vtedy mi dochádza, ako tú otázku myslela.
"To je jedno zlatko, hlavne, že bude zdravé a bude naše," šepnem. Aria sa usmeje. Objímem ju...
...Stojím v kostole pred krásne vyzdobeným oltárom. Napravo odo mňa stoja moji traja najlepší kamaráti. Štvrtý čoskoro privedie ku mne moju vyvolenú. Kostolom sa rozoznie hudba. Vzápätí sa v uličke objaví Lux. V bielych šatkách vyzerá ako malá princezná. Smelým krokom kráča uličkou a rozhadzuje po zemi lupienky. Keď je Lux v polovičke uličky, vo dverách kostola sa zjaví prvá družička, potom druhá, tretia. Oni však nie sú tie, na koho čakám. S prvými tónmi svadobného pochodu sa vo dverách zjaví Harry a Aria. Je tak krásna. (outfit) Jej pohľad sa stretne z mojim. Jemne sa usmeje. Nespúšťa zo mňa pohľad. Pousmejem sa, keď vidím, ako sa kŕčovito drží Harryho. No, opätky nie sú jej silná stránka. Kráča opatrne, pomaly, ale ladne. Doznievajú posledné tóny svadobného pochodu a ona sa poslednými pár krokmi dostáva ku mne. Harry mi predá jej ruku. S úsmevom ju prevezmem. Po chvíli vyriekneme svoje sľuby a povieme si áno. Svadobný bozk začnem a musím ho aj ukončiť, pretože Aria sa odo mňa nie a nie odlepiť. Začnú tisícky gratulácií, potom presun do svadobnej sály. Náš prvý svadobný tanec. Držím ju v náručí. Hýbeme sa do rytmu pomalej hudby.
"Ja chcem svoje conversky," zakňučí mi do ucha. Zasmejem sa. To by nebola ona.
"Tak náhodou som sa díval pod náš stôl a nejakou náhodou sa tam objavili biele conversky," žmurknem na ňu.
"Už som ti niekedy povedala, ako veľmi ťa zbožňujem?" spýta sa.
"Hmm... Nie!" podpichnem.
"Klamár," zašomre.
"Milujem ťa," šepnem a dám jej jemný bozk na pery.
"Veď aj ja teba," šepne Aria.
"Milujem vás," opravím sa. Aria sa zasmeje. Pieseň doznie a my kráčame k stolu. Len čo si sadneme, sálou sa ozve búchanie lyžičkami o taniere.
"Pusu! Pusu! Pusu! Pusu!" ozýva sa sálou. S Ariou sa na seba uškrnieme a potom prepojíme naše pery. Sálou sa ozve potlesk. Sme šťastný... Dúfam, že už navždy...
Mám tu pre vás kratučkú jednodielovku :) Pokračovania mojich viacdielnych poviedok budú cez víkend ;) Dúfam, že sa vám táto moja zlátanina písaná počas dejepisu (opäť) bude páčiť :) With all love, Your Spoon Girl from May of '95
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára