You light up my world.... 7

Part 7 - Nie! Znova už nie!

"Zlatko, zobuď sa. Musíš ísť do školy." zatriasla zo mnou Kristy.

"Je mi zle..." šepla som. Kristynina ruka skončila na mojom čele.

"Veď ty celá horíš!" zhíkla. Niekam odbehla a vrátila sa s teplomerom. Prinútila ma zmerať si teplotu a šla mi za ten čas uvariť čaj. Spomenula som si na Zayna. Chcel ma odprevadiť do školy. Rýchlo som mu napísala smsku.

"Ahoj. Prepáč, ale nejdem do školy. Nie je mi dobre. Zrejme mám teplotu. Uvidíme sa inokedy? Anežka xx"

Kristy sa medzitým vrátila späť. Vzala mi teplomer.

"Bože dievča. Veď máš 38,8. Okamžite ideme do doktora." zvolala. To som nemohla dopustiť. Nechcem toho debila chrániť, ale Kristy by mi neverila. Navyše on má vraj svedkov, ktorý dosvečia, že to ja som zvádzala jeho.

"Nie, Kristy! Budem v poriadku, len to vyležím, vypotím sa a zajtra som v poriadku uvidíš." povedala som rýchlo. Smutne sa na mňa pozrela.

"Kedysi si ma volala mama." šepla smutne.

"Prepáč, ale nemôžem." šepla som rýchlo. Kristy rýchlo odišla z izby. Nemusela som na ňu hľadieť, aby som vedela, že plače. Viem, že takto jej ubližujem, ale ja ju proste nemôžem volať mama. Nie v tejto situácii. Nie, kým Gregorio....

"Dosť! Nebudeš nad tým debilom rozmýšľať!" okríkla som sa. Pípla mi smska.

"Och chudáčik. Ako sa cítiš? Rýchlo sa uzdrav. Mám ťa prísť pozrieť? Zayn xx"

No nie je on zlatý? Bojí sa o mňa.

"Mám 38,8. Budem sa snažiť, byť čo najskôr v pohode. A nerob si starosti. Ešte by som ťa náhodou nakazila a Directionerky by ma zavraždili v spánku. Anežka xx"

Odpísala som mu. Do izby znova prišla Kristy.

"Volala som Elen. Príde sem a dohliadne na teba. Ja musím ísť do práce. Volala som tam, ale nechcú mi dať voľno. Prepáč zlatko. Najradšej by som sa o teba starala sama." povedala.

"To je v poriadku, Kristy. Musíš ísť do práce. S Elen to tu zvládneme." usmiala som sa na ňu.

"Dobre. Tak ja idem. Elen príde o chvíľku." povedala a pobozkala ma na čelo.

"Dobre. Ahoj." povedala som. Elen prišla asi 5 minút po tom, čo odišla Kristy. Hneď prišla za mnou.

"Ahoj zlatíčko. Ako sa cítiš?" spýtala sa.

"Fyzicky, alebo duševne?" spýtala som sa. Elen sa na mňa chápavo pozrela.

"Zase to urobil, Elen. Včera. Bolo to odporné." rozvzlykala som sa. Elen ma objala.

"Zlatko musíš ho udať. Takto to nejde. Nemôžeš ho nechať takto ti ubližovať." radila mi Elen už snáď po stí krát.

"Nemôžem. Ty vieš prečo. On. Bol by schopný vziať mi Lacey. A to nedopustím." povedala som.

"Dobre. Vieš čo. Teraz si ľahni. Vezmeš si tabletky proti teplote a odpočinieš si. Ja ti zatiaľ uvarím čaj, postarám sa o Lacey a.... trochu tu upracem. A samozrejme, uvarím ti slepačiu polievku. Tá je na teplotu najlepšia!" povedala Elen.

"Dobre. Ďakujem, Elen." povedala som. Vzala som si tabletky. Chvíľku som sa prehadzovala v posteli, no potom sa mi podarilo znova zaspať.

Pohľad Zayn

Viem, že mi písala, že za ňou nemám ísť, ale ja som ju chcel vidieť. Neviem prečo, ale bál som sa o ňu. Šiel som k jej bytu. Nevedel som, ako sa dostanem k nej dnu. Akurát z vchodu vychádzala postaršia pani a niesla dve vrecia so smeťami.

"Pomôžem vám." navrhol som jej.

"Och ďakujem, chlapče. Si milý." povedala a usmiala sa na mňa. Vzal som od nej tie vrecia a nechal sa nasmerovať, kam ich mám dať.

"Hľadám jedno dievča. Býva tiež v tomto vchode. Volá sa Anežka. Určite ju poznáte. Má modré vlasy a modré oči." povedal som jej. Tá dáma sa na mňa zamračila.

"Čo chceš od mojej Anežky?" spýtala sa ma a skúmala ma pohľadom.

"Som jej kamarát. Písala mi smsku, že je chorá, tak som ju prišiel pozrieť. Môžem ju vidieť, prosím?" spýtal som sa.

"Tak poď chlapče. Ale ak mi klameš a chceš jej ublížiť, nepraj si ma." povedala výhražným tónom.

"Vy ste jej nevlastná matka? Kristy?" spýtal som sa.

"Nie, ja som Elen. Jej suseda." povedala mi.

"Aha Elen. Už viem. Anežka vás spomínala." povedal som.

"Dúfam, že v dobrom." zasmiala sa Elen.

"Len v dobrom." odpovedal som jej.

"Tamto je jej izba. Ona asi spí. Pred chvíľkou si vzala lieky proti teplote." povedala Elen. Sama zatiaľ začala niečo variť v kuchyni. Vošiel som do Anežkinej izby. Spala. Vyzerala tak sladko, tak nevinne. Ako nejaký anjelik. Sadol som si na stoličku vedľa postele a pozoroval ju. Moju pozornosť však po chvíľke upútala časť nábytku, ktorá mi nijako nepasovala do izby 17 ročného dievčaťa...

Alex dnes nemôže byť na blogu, tak ma poprosila, aby som časť pridala za ňu :D ďakuje vám za komentáre a ďalšiu časť sa pokúsi dať do nedele :D B.P.